Join us on Facebook

Please wait..10 Seconds Cancel

cookies

piatok 18. júla 2014

Tesne za hranicou viability

Už  dní po počatí niektoré mamičky cítia, že sú v druhom stave. Nasleduje úžas a tiež zopár obáv,  radosť a tiež strach z očakávania, čo bude o 9 mesiacov. Výbavičku nechcú začať chystať pred 28. týždňom - vraj z povery - že to prináša smolu.

V  27. týždni začne krvácanie, no slabé, tak sa tomu neprikladá veľká váha. Keď však krvácanie neustupuje, rodičia sa odhodlajú k telefonátu do nemocnice, kde im oznamujú, že to vôbec nie je v poriadku. Alebo v 25. týždni odtečie plodová voda. Zhon do pôrodnice. Stále však neprepadajú panike, nastáva skôr šok. Až po pôrode malého drobčeka, ktorému sa ešte ani nestihlo poriadne vybrať meno, s mierami menej ako 1000g a 38 cm, človek precitne. 
V pôrodnici, len s pár informáciami, s fotkou v postieľke na šestonedelí, v blízkosti ďalších šestonedieľok s novorodencami v náručí, človek čaká, čo bude, kto zavolá a aký bude jeho hlas. Čo povie. Od sestričiek očakávanie tých pár zázračných slov: „ to bude dobré, bábätko sa z toho dostane a bude zdravé ako všetky ostatné“. No také slová neprichádzajú, lebo by to bolo len klamstvo. Prvé dni života sú vždy kritické. Preto je asi najdôležitejšie len vypočuť si obavy o dieťa a držať mamičku za ruku so slovami: „som tu pre Vás, obráťte sa na mňa kedykoľvek budete potrebovať.“

V matke sa strieda množstvo pocitov...od viny počínajúc po beznádej, dúfanie v dobré, potom zúfanie a stále dokola.  Nemať oporu v partnerovi, ktorý často ani sám neverí vo vlastné slová chlácholenia a útechy, že to nakoniec dobre dopadne, bolo by všetko omnoho ťažšie.

Prvá návšteva. Ten malý uzlíček, uložený v obrovskom inkubátore, napojený na množstvo blikajúcich a pípajúcich prístrojov, ktoré za neho dýchajú a monitorujú jeho stav, či moč odberaný do sáčiku, tento pohľad plný zdesenia no zároveň úľavy, že dieťatko stále žije, na neho rodičia nikdy nezabudnú. Ani na pocity ktoré im v tej chvili prúdili žilami a premieľali sa mysľou.
Každodenné príchody na jednotku intenzívnej starostlivosti, s odstriekaným mliečkom či bez neho, ktoré sa nikdy nezaobišli bez obáv. Strašná predstava, že sestrička otvorí dvere a nepovie: „vitajte, poďte ďalej“, ale sklopí oči a povie: “počkajte na pána doktora“. Neustály strach o život babátka...

Často sa celé obdobie hospitalizácie dieťaťa nezaobíde bez operácie, v priebehu ktorej rodičia ani nedýchajú a zľaknú sa každého zazvonenia telefónu. Myslím, že len ten kto toto všetko zažil – vie o čom je reč. My, ktorých sa to priamo nikdy nedotklo, prebehne nám možno telom zopár zimomraviek, no skutočné pocity si môžeme len domýšľať.

Nie je však všetko len o smútku a beznádeji. Taktiež prídu chvíle, ktoré sú radostné a dojemné zároveň. Krôčik po krôčiku prvé dotyky, prvé klokankovanie, prvé kúpanie, česanie a prebalovanie. 

Oznámenie: „Ideme domov“, prvé návštevy rodiny a priateľov, pokroky v motorike, sociálnom a emocionálnom vývoji, v papaní. Sú aj krásne chvíle v tomto ťažkom boji, a o to sú cennejšie pre rodičov, o čo sú viac „vydreté“. Prvý krôčik, prvé slovo. 

Nie vždy to s predčasne narodenými dieťatkami dopadne bez väčších ťažkostí, nie vždy ostanú bez následkov a zaradia sa k svojim „vrstovníkom“, no vždy treba myslieť na to, že ako iné, zdravé a donosené deti, vedia dať rodičom veľa lásky, a možno svojim spôsobom o niečo jedinečnejšej a čarovnejšej.

Ďakujem Nataškinej mamičke za poskytnutie fotografií.

1 komentár:

Anonymný povedal(a)...

Mne prvé bábätko zomrelo, druhé sa narodilo predcasne v 28.tyzdni s vahou 1100g ale bojovali sme a mame krasnu, zdravu a sikovnu babiznu. Vela sily vsetkym co si zazivaju co my pred rokmi.

INSTAGRAM