Pôrod "potichu"

Svet Nepočujúcich ľudí, ich spôsob komunikácie bol vždy pre mňa niečím špeciálnym. Už ako malá som mala kamarátku Majku, ktorá bola tiež nepočujúca a snažila sa ma naučiť pár posunkov. Vtedy som si povedala, že by bolo super, ak by som sa naučila celú posunkovú reč a vedela s ňou plnohodnotne komunikovať. Jej hlas bol iný ako som doposiaľ počula a nie všetko som jej rozumela. Často mi to, čo mi chcela povedať musela napísať, lebo som ani po 5 minútach opakovania nevedela, čo hovorí. Bola pre mňa veľmi unikátna a obdivovala som ju a stále ju obdivujem za to všetko, čo v živote dosiahla a aká je, napriek tomu aké bariéry denno denne musí prekonávať.

Už sa Vám niekedy stalo, že vám niekto povedal, hovor hlasnejšie, čo si hluchá? Mne áno, a hoci som "hluchá" nebola, zakaždým sa ma to dotklo. Ani nie preto, že na mňa niekto zvýšil hlas a bol arogantný, ale preto, že som si práve kvôli Majke uvedomila, že čo ak takto ten človek reaguje na naozaj nepočujúceho človeka...

Keď som študovala, praxovala som niekedy až do večerných hodín, aj keď ostatné baby už z praxe išli domov, pre mňa keď prišla rodička, o ktorú som sa starala od príjmu a videla som, že onedlho porodí, nemohla som odísť. Vytvoril sa medzi nami vzťah, aj keď krátkodobý, a keď ma rodička držala za ruku a videla som, že potrebuje moje povzbudenie, vedela som že nemôžem odísť. Pre mňa bola len JEDNA z mnohých, ale povedzme si koľko krát v živote žena rodí, pre ňu som bola v tú chvíľu veľmi dôležitá.

Nikdy nezabudnem na najkľudnejší pôrod, ktorý som videla. Mamička bola nepočujúca. Všetko prebehlo v úplnom tichu, bolesti predýchavala v absolútnom zahĺbení do seba. Takto by som chcela porodiť aj ja.... obvivovala som ju.

Avšak neskôr som sa jej pýtala, ako to všetko tak dobre zvládla. Povedala, že pôrod bol pre ňu síce bolestivý, ale snažila sa ho prežiť vo svojom svete, myslela len na to, ako už uvidí svoje vytúžené dieťa. Bolo pre ňu veľmi stresujúce celé obdobie tehotenstva a následnej hospitalizácie, pretože s ňou nikto nekomunikoval. Vždy lekári a sestry komunikovali iba s jej sprevádzajúcou osobou a nikdy sa teda nedozvedela kompletné informácie a cítila sa preto ako malé dieťa.

Väčšina ľudí na svoje okrúhle narodeniny rozmýšľa, čo všetko v živote ešte chcel stihnúť a nestihol. Ja som si uvedomila, že nikdy nebol "čas" na pár dôležitých vecí a snov. A jedným z nich bol aj kurz posunkového jazyka.

Na prvú hodinu som sa tešila ako malé dieťa. Prišli dve lektorky Zuzka a Ivica. Zuzke som celkom rozumela. No Ivici minimálne. Postupom času som začala Ivici čoraz viac rozumieť jej hovorené slovo, avšak posunky mi nešli a bola som z toho sklamaná. Videla som ako super to ide ostatným, nechápala som, kde je vo mne chyba. Tak ako všetko, zlomilo sa aj toto obdobie a ja som čoraz lepšie vedela posunkovať. Avšak len pre moje vyjadrenie sa k nepočujúcemu človeku, keď som videla rozhovor 2 Nepočujúcich, nevedela som stále skoro nič o čom hovoria. Po úžasne zaujímavom roku kurzu sme sa so skvelými lektorkami museli rozlúčiť. Ďalší rok viedla náš kurz lektori Gabika a Pali. Začala som chodiť na 2 po sebe idúce kurzy - pre začiatočníkov a aj pre pokročilých. Pretože som nebola ani začiatočník ani pokročilý, ale niekde v medzi-priestore. Som im všetkým veľmi vďačná za perfektne strávený čas a že som mohla spoznať takých skvelých ľudí ako sú oni.

Pred časom som si urobila špecializáciu vo svojom obore, a pre svoju záverečnú prácu som si nemohla zvoliť inú prácu ako o Nepočujúcich ženách.

Chcela by som trošku prispieť k tomu, aby sa Nepočujúce necítili ako z iného sveta. Aby sme sa aj my zamysleli nad tým, koľko pre nás obyčajných vecí môže byť pre nich nepredstaviteľne veľká bariéra.

Pre prácu som urobila niekoľko rozhovorov, aby som mala lepší prehľad o tom, v čom my zdravotníci robíme najväčšie chyby pri starostlivosti o Nepočujúce:

Nepočujúca Mária N. v rozhovore popisuje problémové dorozumievanie a svoju frustráciu najmä na oddelení šestonedelia. Na gynekologickej ambulancii pracuje jej matka ako pôrodná asistentka, takže informácie jej boli podávané veľmi precízne. Taktiež pri samotnom pôrode bola matka pri nej. Udáva: „nepríjemným zážitkom bola situácia v pôrodnici. Pôrod som zvládla pomocou rodinného príslušníka, zlom nastal pri riešení situácie na popôrodnom oddelení – syna nechceli pri mne nechať len preto, lebo sa domnievali, že nebudem počuť jeho plač. Keď som nesúhlasila, vyriešili to pomocou spolubývajúcej, ktorá ma mala budiť aj v noci a oznámiť mi, kedy moje dieťa plače. Problémy som mala na šestonedelí, kde vôbec nevedeli so mnou komunikovať, vôbec sa ma na nič neopýtali, zobrali mi dieťatko na odber krvi a nepovedali mi. Keď bolo niečo treba tak som sa pýtala spolubývajúcej - čo bolo na vizite. Nemali čas na mňa, nemali skúsenosti s nepočujúcimi. Sestrička nemala čas vysvetliť s dojčením - odišla skoro nahnevaná, že jej nerozumiem že mi musí zopakovať viac krát - toto bolo nepríjemné a pre mňa stresujúce. Ani návštevu pediatra si neviem predstaviť bez pomoci rodinného príslušníka. Vzniká tam situácia, keď mi súčasne plače dieťa a pediater mi niečo vysvetľuje ohľadom liečby dieťaťa. Tieto situácie počujúci nezažívajú, ale pre mňa ako osobu so sluchovým postihnutím, sú veľkou záťažou.“

Nepočujúca Gabika Č. popisuje problémy na pôrodnej sále, kedy musela ísť na urgentný cisársky rez a pôrodné asistentky ani pôrodník jej nepovedali, čo sa deje a čo s ňou budú robiť. Mala sa len rýchlo vyzliecť a ľahnúť si na operačný stôl, čo bolo pre ňu veľmi stresujúce, nakoľko nebola vôbec informovaná, čo sa okolo nej deje. Ďalšie problémy popisuje na oddelení šestonedelia, kde mala problém s komunikáciou sestier ohľadom starostlivosti o dieťatko. Neopýtali sa ma, nič mi nepovedali, a bábätko zobrali na novorodenecké oddelenie. Nevedela som, čo sa tam s ním deje a či mu tam dávajú jesť.“ Ďalším problémom bolo pre ňu, že nepočula, kedy dieťatko plače, ani pri použití kompenzačných pomôcok sa stávalo, že niekedy plač nezaznamenala.

Daniela Z., ktorá je Nepočujúca, sa pri rozhovore sťažuje na prípravu na pôrod: „chcela som vedieť čo najviac, aby som bola pripravená, no na stretnutiach na psychofyzickej príprave v nemocnici, v ktorej som išla rodiť, nás bolo veľmi veľa a nemala som šancu zachytiť ani polovicu informácií. Pri prosbe o individuálne stretnutie som bola odmietnutá. V pôrodnici sa snažili artikulovať, aby som pochopila, ale bolo to veľmi ťažké pri bolestiach sa sústrediť na odzeranie. Môj manžel je tiež nepočujúci, ale aspoň on sa snažil mi pretlmočiť toľko, čo pochopil. Na oddelení šestonedelia som mala problém s kojením, ale nevedeli so mnou komunikovať a vysvetliť mi, čo mám robiť. Keď moje dieťa plakalo, pozerali na mňa ako na zlú matku, lebo som nechala toľko plakať. Nepočula som ho.“

Kamila H. hovorí o problémoch pri tehotenských poradniach. „Keď som prišla do čakárne, sestrička ma uviedla ako nepočujúcu, no gynekológ častokrát, keď so mnou hovoril pozeral do počítača, takže som nemohla ani len odzerať, musela som sa potom pýtať na všetko sestričky. Pri pôrode som mala maminu, ktorá mi tlmočila. Na izbe po pôrode však byť nemohla a tak to bolo zložitejšie. Nemali trpezlivosť rozprávať so mnou. Celé noci som nespala, lebo som sa bála, že dieťa plače a ja ho nebudem počuť. Ďalej bol problém pre mňa, že mi pichli injekcie bez vysvetlenia čo mi pichajú.“

A pritom stačí tak málo k tomu aby sme si rozumeli. Aj v ďalších príspevkoch sa budem venovať Nepočujúcim, aby ste si mohli prečítať hlavné zásady ako s nimi komunikovať a ako im pomôcť aby nebol náš svet pre nich taký cudzí a naopak my načerpali krásu ich sveta. Pretože nielen pre nich je dôležité aby nám rozumeli, aj aj pre nás je ľahšie starať sa o človeka, ktorý nám rozumie.