Bonding

„Prvým nádychom novorodenca pre neho končí bezstarostný život v matkinom tele. Aby sa mu nový život nezdal taký nepriateľský a drsný, má v prvých okamihoch po pôrode ležať na matkinom bruchu - často je to počiatok nádherného vzťahu“

  Teusen, Goze-Hänel

Vedecké výskumy ukázali, že doba bezprostredne po pôrode je rovnako dôležitá pre rodičov i dieťa. Predĺžený prvý kontakt, ako mu pôrodníci hovorievajú, sa dnes umožňuje takmer na všetkých klinikách. Deti tak zostávajú väčšinou celú prvú hodinu i dve u matkiek, ktoré ich hladia a láskajú sa s nimi. Dostávajú tak so sebou na prvej ceste životom porciu lásky a nežnosti.

Rozhodujúce pri tomto prvom zoznamovaní – bondingu - je to, že ide o naviazanie kontaktu tam, kde sa predtým skončilo s prenatálnou komunikáciou. Pocity sa rovnako ako na začiatku tehotenstva prenášajú z matky na dieťa, čo mu umožňuje štart do života. Pokiaľ je to možné, dáva sa matkám po pôrode príležitosť s dieťatkom komunikovať. Akonáhle je dieťa z matkinho tela vonku a je umiestené na jeho brucho - môžeme pozorovať ako zdvíha hlavičku a pokúša sa nadviazať kontakt očami. 

Pojem „bonding“ zaviedli americkí bádatelia, ktorí počiatkom sedemdesiatych rokov 20.storočia skúmali vývoj novorodencov. Vybrali si 28 mladých matiek, ktoré rozdelili do dvoch skupín. Matky z prvej skupiny mohli po pôrode ostať so svojimi deťmi, zatiaľ čo matkám z druhej skupiny boli deti (ako to bolo vtedy bežné) najprv odobrali.

Deti v prvej skupine boli svojimi matkami prijaté intenzívnejšie a láskyplnejšie a vyskytovali sa u nich neskôr menšie problémy s dojčením. Bádatelia z toho vyvodili záver, že problémy vo vývoji detí môžu byť vyvolané kratším kontaktom s matkou bezprostredne po pôrode. Kritici vtedy namietali, že vedci sú príliš ovplyvňovaný pokusmi zo zvieratami. Vedelo sa napríklad, že mláďatá, ktoré boli ihneď po pôrode oddelené od matky, samice neskôr často neprijali medzi svoje. I keď kritika bola oprávnená, tento výskum „bondingu“ zmenil lekársku prax. Dnes sa môžu matky na pôrodnej sále tešiť s prvého kontaktu so svojím dieťaťom dlhšie.

Nemecký psychológovia Konel a Klaus definujú väzbu ako „jedinečný vzťah medzi dvoma ľuďmi, ktorý je zvláštny a trvá v čase“. Ako príklad takejto väzby je objímanie, bozkávanie a dlhé uprené pozorovanie. Hladkanie, objímanie, utváranie väzby s dieťaťom znamená veľmi veľa. Aj taký krátky čas ako hodina po pôrode spolu s dieťaťom môže mať trvalý vplyv na matku i dieťa.